Pred 75 rokmi 13. apríla 1947 priviezol vlak na železničnú stanicu v Seredi prvý transport slovenských presídlencov z dolnozemskej, v tom čase prevažne slovenskej obce Pitvaroš na Slovensko. Tým sa začala dlho pripravovaná veľká a neľahká medzinárodná akcia výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom, v zmysle podpísanej dvojstrannej medzivládnej dohody o vzájomnej výmene obyvateľstva, podporenej veľmocami v rámci postupimskej konferencie v roku 1945. Uplynulo 75 rokov od tejto udalosti, ktorá ešte doteraz občas vyvoláva emocionálne silne podfarbené, kontroverzné postoje nielen politikov, politológov, publicistov, novinárov, historikov, kulturológov, ale neraz aj zástupcov menšín. Je pochopiteľné, že negatívne postoje k presídľovaniu sa objavujú predovšetkým na strane našich južných susedov. Povojnová vláda Maďarska ako porazenej krajiny sa len s nevôľou a veľmi pomaly podvoľovala tlaku ČSR a veľmocí, aby súhlasila s touto medzivládnou dohodou a to nielen pre úsilie presídliť príslušníkov maďarskej menšiny do Maďarska. Existujú viaceré fakty, dokazujúce jej zámerné obštrukcie a šírenie cieľavedomej propagandy proti vysídleniu slovenskej menšiny z Maďarska (čo je rozdiel od jej postoja napr. k presídleniu nemeckej menšiny). Obštrukcie sa týkali hlavne práce spoločnej Čsl.-maďarskej presídľovacej komisie, ktorá neraz kvôli tomu musela prerušovať svoju činnosť na území Maďarska, čím sa celá akcia neúmerne predlžovala. Veľký tlak vyvíjala na samotnú slovenskú menšinu v Maďarsku, strašiac ju údajnými hrozbami, čo čakajú na tých Slovákov z Maďarska, čo sa vysídlia na Slovensko. Napriek týmto tlakom však jej úsilie nebolo celkom úspešné, aj keď sa jej nakoniec predsa len podarilo odradiť od presídlenia nemalú časť tamojších Slovákov.
Presídlením významnej časti slovenskej menšiny - takmer 75 tisíc Slovákov z Maďarska a ďalších z Rumunska a vtedajšej Juhoslávie sa akoby po takmer 250 rokoch symbolicky uzavrela historická anabáza ich „dolnozemskej“ existencie. V jej rámci prví slovenskí kolonisti na Dolnej zemi hľadali a nachádzali lepšie, spravodlivejšie životné, sociálno-ekonomické aj náboženské podmienky pre život ako vo svojej domovine. Dolná zem sa tak vtedy postupne stávala pre nich „zemou zasľúbenou“. Postupom času však vývoj v Uhorsku a po roku 1918 v Maďarsku ukazoval, že pre mnohých tamojších Slovákov nestačí len aké-také ekonomické zlepšenie podmienok ich existencie, či zaručenie náboženskej slobody. Postupne sa jasne ukázalo, že vlády v Budapešti ani po roku 1918 nijako negarantujú reálne a plnohodnotné zabezpečenie práv na vzdelávanie detí Slovákov v slovenskom materinskom jazyku, na nehatené rozvíjanie slovenskej kultúry, zvykov a tradícií, slovenského národno-kultúrneho dedičstva ako základu zachovania slovenskej národnej identity. Naopak, po roku 1918 v Maďarsku ešte zosilnel všeobecný tlak na asimiláciu slovenskej menšiny a ani vývoj po roku 1945 nenaznačoval, žeby malo dôjsť k reálnym zmenám vládnej menšinovej politiky. A tak sa tá časť miestnych Slovákov, pre ktorých tieto hodnoty predstavovali základ pre ich ďalšiu národnú a kultúrnu existenciu a pre zachovanie svojej slovenskej identity v ďalšom období, rozhodla urobiť zásadný krok a vrátiť sa do dávnej domoviny svojich predkov. Či spravili dobre, či nie – to je potrebné prenechať na hodnotenie samotných slovenských presídlencov a ich potomkov.
Na Slovensku sa zrejme málokto z bývalých presídlencov a ich potomkov stotožní s myšlienkami, ktoré zaznievali a občas ešte stále zaznievajú vo vyjadreniach a publikáciách u našich južných susedov, že presídlenie Slovákov z Maďarska bol historický omyl, že mali všetci ostať v Maďarsku, kde im údajne nič nechýbalo, že celé presídlenie len umelo vyvolala vtedajšia propaganda ČSR, šírená medzi tamojšími Slovákmi. Naopak, ich presídlenie do ČSR, napriek mnohým vtedajším protirečivým javom , im prinieslo zásadné uspokojenie ich dlhodobých požiadaviek a potrieb nielen v ekonomickej a sociálnej oblasti, ale i v oblasti vzdelávania, kultúry a duchovného života. To bol zásadný rozdiel oproti ich existencii na historickej Dolnej zemi.
Na druhej strane, keďže každá minca má dve strany, presídlenie významnej časti slovenskej menšiny viedlo k reálnemu oslabeniu jej celkového potenciálu v Maďarsku. To však neznamená, že len samotné presídlenie je príčinou dnešných existenčných ťažkostí a problémov, s ktorými sa potýka slovenská menšina v Maďarsku, ako je to neraz vysvetľované z Budapešti. Po krátkom povojnovom „odmäku“ po porážke horthyovského režimu v krajine opätovne postupne dochádzalo k okliešťovaniu povojnových výdobytkov jednotlivých menšín, vrátane slovenskej, ktoré pokračovalo aj po uchopení moci komunistami. Jeden z rozhodujúcich prvkov oklieštenia práv menšín bola školská reforma v roku 1960, ktorou zaniklo aj tých pár skutočne národnostných škôl Slovákov v Maďarsku, utvorených po skončení vojny. Reforma v roku 1960 priniesla zásadnú zmenu vyučovania školských predmetov na týchto školách zo slovenského na maďarský a slovenský jazyk sa naďalej vyučoval už len iba ako jeden z predmetov (teda presne opačne ako na školách s vyučovacím jazykom maďarským na Slovensku). Tento krok spolu s rozširovaním moderných komunikačných prostriedkov a rastom vplyvu maďarskej kultúry a vzdelávania na nemaďarské menšiny a tiež s ďalšími faktormi spôsobil úpadok praktických znalostí a používania slovenského jazyka žiakmi slovenskej menšiny. Zároveň viedol k výraznému znižovaniu záujmu o výučbu na tzv. slovenských menšinových školách. Tento proces, napriek všetkému úsiliu zo strany predstaviteľov slovenskej menšiny, ďalej pokračuje. A nezabránila tomu ani séria navonok promenšinových legislatívnych opatrení po páde komunizmu v Maďarsku, vrátane vytvorenia systému tzv. národnostných samospráv, ktoré skôr pomohli konzervovať, než zásadne riešiť situáciu v tejto oblasti. Takže hypotetické úvahy o tom, že keby nedošlo k presídleniu časti slovenského obyvateľstva z Maďarska na Slovensko v roku 1947, že situácia miestnej slovenskej menšiny by bola veľmi dobrá, nie sú na mieste. Dá sa predpokladať, že úpadok by sa čiastočne spomalil, no výsledok by bol v podstate rovnaký ako v súčasnosti.
Koniec-koncov situácia Slovákov v Rumunsku a v Srbsku – t.j. v susedných častiach historickej Dolnej zeme, ktoré nepripadli po I. svetovej vojne Maďarsku, ale uvedeným susedným štátom, je dlhodobo diametrálne odlišná, ako situácia slovenskej menšiny v Maďarsku. A to napriek tomu, že aj z Rumunska aj z Vojvodiny po skončení vojny v rámci reemigrácie odchádzali tisíce miestnych Slovákov na Slovensko resp. do ČSR. Dnes však v Nadlaku, či Báčskom Petrovci alebo Padine aj v ďalších okolitých obciach a mestečkách - na uliciach, na trhoch, v obchodoch, v miestnych slovenských školách, na kultúrnych a športových podujatiach alebo aj v kostoloch pri bohoslužbách naďalej znie ľúbozvučná dolnozemská slovenčina tak ako v minulosti. To zaregistruje každý návštevník zo Slovenska ako zásadný rozdiel v porovnaní s priľahlými oblasťami Maďarska. To je aj jasnou odpoveďou pre tých, ktorí majú sklon neustále zvaľovať hlavnú vinu za súčasnú zložitú situáciu slovenskej menšiny v Maďarsku na povojnové presídlenie jej časti na Slovensko. Je dlhodobo zrejmé a medzinárodné právo, všetky medzinárodnoprávne dokumenty, týkajúce sa práv národnostných menšín to jasne deklarujú, že zodpovednosť za menšiny, za dodržiavanie ich práv majú štáty, v ktorých dané menšiny žijú.
Presídlenie časti príslušníkov slovenskej menšiny z Maďarska do ČSR a naopak osôb maďarskej národnosti z ČSR do Maďarska, podobne ako mnohé ďalšie podobné presídľovacie akcie v iných štátoch v povojnovom období, boli dobovým riešením nahromadených problémov v tejto oblasti. Presídľovanie takého množstva obyvateľstva sa nevyhlo problémom, ani nedostatkom a chybám na jednej aj druhej strane. V dnešnom svete takéto formy riešenia menšinových problémov by boli už len ťažko realizovateľné. Celú presídľovaciu akciu, či po novom projekt povojnových mocností je však potrebné posudzovať nie dnešnou, ale dobovou povojnovou optikou, vtedy prevládajúcimi politickými kritériami a názormi, zakotvenými v legislatíve zúčastnených štátov.
Ján Hovorka
